Je hanba, že Martinčan nemá kde zaparkovať. Postavím miesta a parkovanie vrátim mestu.

Roky počúvame o parkovacích politikách, zónach a cenníkoch – a Martinčan večer krúži po vlastnom sídlisku ako v cudzom meste. Parkovanie dnes rieši mestská firma, Martinská parkovacia spoločnosť: odtekajú do nej peniaze mesta aj vodičov, verejnosť do nich nevidí – a efekt pre Martinčanov? Žiadny. A doprava? Mestom sa valia kamióny, ktoré tu nemajú čo hľadať, a zápchy v Košútoch sú popoludní zápchami celého Martina. Bude len horšie, ak mesto konečne nezačne bojovať za R3.

Šport Martin preslávil. Vrátim mu podmienky, aké si zaslúži.

Športujeme od roku 1875 a slávne kluby robili z Martina pojem – dnes živoria a každý rok prosíkajú o drobné. Zimný štadión sa roky rekonštruuje nekoncepčne a nezmyselne, po kúskoch – a podľa toho aj vyzerá. Plaváreň a kúpalisko, majetok mesta, sú v zúfalom stave: zelená voda je hanba a Martinčania chodia plávať do Vrútok a do Turčianskych Teplíc. Pritom naša atletika ukázala, že sa to dá aj inak: štadión, rozcvičovacia hala, pripravovaná atletická hala a medaily z Európy aj zo sveta. Všetko z nadšenia, driny a peňazí, ktoré sme zohnali mimo mestskej kasy. Čo dokázala atletika, dokáže celý martinský šport – len to mesto musí konečne robiť poriadne.

Dotiahnem do Martina investorov a podržím tých, čo tu už sú.

Kedysi tu fabrika živila dvanásťtisíc rodín. Dnes sa zatvárajú prevádzky so storočnou tradíciou a nikto aktívne nezháňa nových investorov. Primátor je štatutár mesta – ten, čo má behať, vybavovať a otvárať dvere. Nedeje sa nič.

V centre bude poriadok a v uliciach svetlo.

Na námestí si s deťmi nesadnete na lavičku, aby vás niekto neobťažoval. Mesto sa tvári, že to nevidí – iné mestá si s tým poradili, martinské vedenie je na to príliš slabé. A na sídliskách? Milióny naliate do osvetlenia a ľudia si mesiace svietili na cestu domov mobilmi. Ženy sa boja chodiť večer po ulici. To je hanba.

Úrad pre Martinčanov, nie Martinčania pre úrad.

Úrad funguje, ako keby ľudia boli preňho, nie on pre ľudí. Ťažkopádna komunikácia, posielanie od dverí k dverám, na správy ticho. Vybaviť maličkosť znamená pol dňa dovolenky. K tomu mesto trestá poplatkami všetko živé – psíčkarov, gastro aj tých, čo chcú niečo postaviť. A uprostred mesta pritom roky hnijú schátrané budovy a zaburinené pozemky – ich majiteľov netrestá nikto.

Kosiť a zametať si bude Martin sám.

Peniaze nám roky unikajú hore komínom cez súkromné firmy, ktoré žijú z mestského rozpočtu. Za skládkovanie odpadu sme podľa Protimonopolného úradu platili predražené ceny – mesto sa muselo o vlastné peniaze súdiť. Tráva po kolená, zarastené chodníky, špina. A fontány, ktoré bývali pýchou tohto mesta, stoja suché.

Martin je mesto kultúry Slovákov. Nie na papieri – v uliciach.

Zo zákona je Martin centrom národnej kultúry Slovákov. Krásny titul – na papieri. V skutočnosti sú podujatia sporadické, v mestských častiach sa roky nedeje nič a amfiteáter, majetok mesta, spí v dlhoročnom nájme mestského poslanca bez akéhokoľvek rozvoja. A jarmok? Povedzme si pravdu: všetci chodia do Mošoviec.

Postavím byty, aby mladí nemuseli odísť.

Zo stanice odchádza viac mladých, než sa ich vracia. Mladá rodina v Martine nemá šancu na vlastné bývanie a mestských nájomných bytov je ako šafranu. Pritom sa u nás stavia najväčšia nemocnica na Slovensku – prídu stovky lekárov, sestier a ich rodín. A nebudú mať kde bývať.

Chcem vzdelaných a múdrych Martinčanov. Školy budú mať absolútnu podporu.

Deti chodia do školy popri rozkopaných areáloch už druhý školský rok. Budovy škôl a škôlok chátrajú, investície vyzerajú ako náhodný výber, miesta v škôlkach chýbajú. A učitelia? Namiesto podpory papierovanie – školy dnes fungujú pre administratívne prežitie, nie pre deti.

Primátor, ktorý spája, nie rozdeľuje.

Naši poslanci a primátor sa v jednom kuse iba hádajú. Politické hry, klientelizmus, divadlo pre kamery – a mesto stojí.